silviasolc

V čase jedných volieb mala dcérka takmer dva roky a kráčajúc k volebnej miestnosti sa opýtala: „Mami, kam to ideme? Ideme holiť?“ Od tých čias sa v našej rodine zásadne HOLÍ… Táto milá epizóda mi pomáha dívať sa na veci okolo volieb s nadhľadom a nebrať tieto vážne veci života až tak vážne, aby ma to odradilo od zapojenia sa.

Moja osobná volebná história sa začala písať niekedy v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. V tom čase som bola tínedžerka, časy boli turbulentné a bohaté na udalosti a u nás doma s otcom sme politizovali jedna radosť. Bol to práve môj ocko, kto do mňa vštepil záujem o verejné dianie. Bolo to o to zaujímavejšie, že sme takmer nikdy spolu nesúhlasili a predsa sme dokázali vydržať v jednej domácnosti a mať sa radi.

Minule som v rádiu počúvala reláciu o psychológii voliča, čo ma primälo zamyslieť sa nad vlastnými volebnými návykmi a stratégiou. Jednou z prvých vecí, ktorú v súvislosti s voľbami praktizujem (presnejšie oprašujem) je rada apoštola Pavla: „Predovšetkým teda žiadam, aby konali prosby, modlitby, príhovorné modlitby a vďaky za všetkých ľudí, za kráľov a vysokopostavených, aby sme mohli žiť nerušeným a pokojným životom…“ Keď sa za niekoho idem modliť, nemôžem sa naňho pozerať ako na vzdialené čudo (aby som bola slušná) z obrazovky telky. Zrazu sa predo mnou vynára človek. Áno, aj politik je
človek, taký, ako každý iný – slušný alebo hulvát, múdry alebo buran, čestný alebo slizký – stačí sa poobzerať po bežnej slovenskej dedine. Niektorí vyslovene „zlí“ jedinci, veľmi potrebujú modlitby, aby sa „zbadali“ a oľutovali čo vyvádzajú. U niektorých človek zistí, že to síce nie je „môj typ“, ale nič mi nebráni sa za neho modliť. Suma sumárum, vďaka modlitbe sa tí cudzí a vzdialení politici stávajú ľuďmi z mäsa a kostí.

V čase, keď ešte vôbec netuším koho voliť budem (čo sa v posledných rokoch stáva často), ako prvé viem, koho voliť určite nebudem. Takže z 25 strán mi tentokrát zostávajú 3-4. Ostatných si už budem všímať iba okrajovo a pokúsim sa rozlúštiť rébus koho zo zvyšných adeptov podporiť svojim hlasom. Keďže manžel preferuje obraz a ja písmená, spoločnými silami dokážeme celkom slušne zmapovať celý volebný mediálny priestor. Jedno však viem určite, budem musieť robiť kompromisy z mojich ideálov – môj vysnený politik sa ešte nenarodil :o) Z uvedeného vyplýva, že podobnú dobrú vôľu akú vynakladám ako volič, očakávam aj od novozvolených predstaviteľov, a to, že sa budú snažiť dohodnúť a stanoviť spoločné ciele. (nezabudla som, pán S., ako ste rozbili jednu dobrú vládu!)

Slovo na záver. Vodiť na voľby deti je v celku zábavné a pre nich hádam aj poučné. Aj keď posledné roky riešime hlavolam – deti sú tri, obálky iba dve :o) Napriek tomuto a ďalším hlavolamom mi stále vychádza, že to za tú námahu stojí.